Huculský Kôň
V roku 1979 bol huculský kôň zaradený do zoznamu chráneného genofondu FAO od roku 1933 je taktiež chránený génovou rezervou Českej republiky (spolu s koňom starokladbrubským). V roku 1994 bola v Krakove za účasti českých delegátov založená Medzinárodná federácia chovateľov huculského koňa, v roku 1996 bol v Českej republike vytvorený celoštátny Zväz chovateľov huculského koňa ktorého prezidentom bol zvolený zoológ Otakar Leiský.
EXTERIÉR KOŇA
Huculské kone sa vyskytujú v niekoľkých kmeňoch nazývaných podľa pôvodného kmeňového plemenníka. Staršia skupina dnes už vymiznutých kmeňov tvorili potomkovia žrebcov Stirbul, Czeremosz, Miszka, Taras (a ďalší, ktorí sa však v chove trvalo neuplatnili). V novšej skupine sú najvýznamnejšie kmene Hroby, Ghoral, Gurgul a Oušor, pričom Gurgul je originálny československý kmeň. Výška súčasného huculského koňa je v koätiku priemerne 138 cm pričom možno pripustiť odchylku až 5 cm na obe strany. Obvod hrudi je približne o 30 cm väčšia než hulková výška v kohútiku. Obvod záprstia (predná holeň) je priemerne 18 cm s odchylkou zhruba jeden cm na obe strany. Hucul je dobre stavaný, svalnatý koník, má kratšiu hlavu so širokou mozgovou a mohutne osvalenou dolnou čeľusťou, ktorá mu dovoľuje rozmelňovať i tuhú drevitú potravu. Taktiež krk je kratší, široký, na trup nasadá nízkym kohútikom. Hrudník je oblý, priestorný, nohy sú kratšie, štíhle a suché, zakončené malým kopytom s veľmi kvalitnou rohovinou. Farba srsti asi 60% populácie je hnedá všetkých odtieňov, väčšinou bez bielych odznakov, len v Poľsku sa vzácne vyskytujú strakatí jedinci. Zbytok populácie je plavý alebo plavo šedý - myší (oboje je prapôvod sfarbenia tarpana), menej často sa vyskytujú ryšiaci a vraníci. Od hrivy a chvostu sa u väčšiny huculov tiahne po chrbte tmavý uhorí pruh - zdedený po divokých predkoch. Niekedy sa vyskytuje aj tmavý oslí kríž naprieč pleciam a krúžkové zebrovanie na predlaktí predných nôh.
